Ako som už spomínala, Anton Cíger bol oficiálne prvým riaditeľom už tej školy, ako ju dnes poznáme. Keďže si v roku 2002 pripomíname jeho 50. výročie, bude škola oficiálne premenovaná podľa jej „zakladateľa“, pretože mal veľkú zásluhu na tom, aby tu v tomto meste táto škola vôbec bola. A keďže mnohí z nás ho skoro vôbec nepoznajú, dovoľte mi aspoň jeho malými spomienkami vrátiť sa o niekoľko rokov späť a trošku ho spoznať.

Narodil sa v Krupine, v rodine chudobného tesárskeho majstra Petra Pavla. Mamka Jozefína bola dcérou mlynára a neskôr horára. Mal sedem súrodencov, najstaršia bola sestra Mária – lekárnička, druhý bol brat Jožko, neskorší spisovateľ Jozef Cíger-Hronský, tretia bola sestra Anička, potom dvaja bratia Pavol a Štefan, ktorí sa stali architektmi, šiestou bola sestra Jozefa. Anton sa narodil až ako siedme dieťa 28. júna 1911. Lásku k hudbe a piesni mu vštepila jeho mamička, ktorá mala veľmi krásny zamatový altový hlas, ktorým im spievala po večeroch piesne a rozprávala rozprávky.

Základy hudobného vzdelania dostal u súkromného učiteľa Ludovíta Suhaya, miestneho organistu. Začal ho učiť na husliach, ale neskôr ovládal aj hru na viole, organe, malom violončele a kontrabase. Vybadal v ňom aj akýsi sklon k harmónii a keď sám zhudobnil prvú pieseň Dumku od Petra Bellu-Horala, poslal ho do Banskej Bystrice za pánom profesorom Viliamom Figušom-Bystrým.

V septembri 1926 začal navštevovať učiteľský ústav v Leviciach. Zároveň mohol navštevovať aj Hudobnú a dramatickú akadémiu v Bratislave, odkiaľ neskôr odišiel do Prahy. Štúdium v Prahe ale z finančných dôvodov nedokončil. Po našetrení peňazí sa predsa len rozhodol odísť, no namiesto akadémie v Ríme, kam mal namierené, to bola akadémia v Záhrebe v Juhoslávii, kde v tom čase hosťoval Oskar Nedbal a spolu so svojimi dvoma priateľmi – Andrejkovič spev a Škop husle – začal študovať kompozíciu a dirigovanie. Po úspešnom ukončení štúdia sa dostal na rímskokatolícky farský úrad v Čadci ako regenschori a dirigent. Spolupracoval s miestnym učiteľom, neskôr popredným hercom SND v Bratislave Ondrejom Jariabkom, s ktorým vytvorili mnoho pozoruhodných diel.

Po odchode z Čadce bola jeho prestupnou stanicou práca úradníka na Ústredí slovenských ochotníckych divadiel pri Martine, kde jeho bratovi Jozefovi ponúkli miesto správcu Matice slovenskej.

Neskôr bol poverený aj vedením Zväzu slovenských speváckych zborov v Trenčianskych Tepliciach a mal za úlohu oživiť jeho činnosť. V tom čase bol v úzkom kontakte so slovenskými skladateľmi a umelcami, (medzi nimi aj prof. Miloš Ruppeldt a Viliam Figuš Bystrý). Snahou tohto Zväzu bolo podporovať rozvoj zborového spevu na Slovensku, vychovávať zbormajstrov, organizovať spevácke festivaly, pomáhať existujúcim zborom a zakladať nové. Po troch rokoch z Matice slovenskej odišiel.

Jeho ďalším pôsobiskom boli Michalovce, kde na Štátnom slovenskom učiteľskom ústave pre gréckokatolíkov (ako pomocný učiteľ) vyučoval hru na nástroj. Počas tohto pôsobenia ho pozval vtedajší riaditeľ Slovenského rozhlasu Dezider Kardoš externe vypomáhať pri práci. V tom čase bol Slovenský rozhlas narýchlo a provizórne premiestnený z Košíc do Prešova. Pri tejto práci sa spoznal s Mikulášom Moyzesom.

Po tomto krátkom pôsobení ho ale opäť zavolali do Bratislavy, kde ho poverili funkciou tajomníka Hudobnej komory, bol vymenovaný Ministerstvom školstva a národnej osvety Slovenskej republiky. Pri jeho práci mu pomáhal vtedajší predseda správy Hudobnej komory a riaditeľ konzervatória prof. Frico Kafenda. Ako sám spomína boli to ťažké roky, ktoré boli poznačené hlavne politickou orientáciou, vlastne byť v správnej strane. A pretože sa nechcel prispôsobovať niektorým zvykom, bol z tejto funkcie odvolaný.

Krátky čas pracoval aj ako zbormajster v Robotníckom spevokole Tatran v Bratislave a neskôr aj v spevokole Bradlan v Trnave. S menšími prestávkami trvali jeho kontakty s Bradlanom takmer 12 rokov, kde spolupracoval s Mikulášom Schneidrom-Trnavským. Napísal vyše 800 diel, ktoré ako sám tvrdí – „slúžili ten tým dobrým ľuďom pre ich potechu, ako spevákom, tak aj poslucháčom“. V tomto období pracoval na Pedagogickom gymnáziu v Trnave, kde vyučoval hru na husliach a súčasne vypomáhal pri vyučovaní teoretických predmetov.

Opäť z politických dôvodov na základe vlastnej žiadosti z Trnavy odišiel do Kežmarku. Jeho žiadosť mohla byť zrealizovaná okamžite, pretože v Kežmarku bola v tom čase hudobná škola, ktorá mala bohaté tradície, ale momentálne stagnovala, potrebovala reorganizáciu. A. Cíger sa chcel na nejaký čas uchýliť a o rok, o dva, prísť naspäť. Rozhodnutím Povereníctva školstva a kultúry v Bratislave dostal dekrét riaditeľa a v septembri 1952 otváral nový školský rok. Odvtedy sa mu stal tento slovenský kraj pod Tatrami domovom a do Trnavy sa už nevrátil. A ako sám spomína: „Neľutujem!“

Hudobná škola bola v tom čase v bývalej evanjelickej fare, ktorá bola úplne zdemolovaná. Počas vojny v nej boli údajne úradné miestnosti gestapa. Jeho ťažká situácia bola v tom, že musel začať z ničoho. Nikto vlastne ani nevedel, či tá hudobná škola vôbec existovala, pretože o jej fungovaní, ako sa dozvedel z miestnej krčmy, existovala len jedna pečiatka a zdemolovaná budova, ktoré A. Cíger na druhý deň prevzal od p. učiteľa Chmelára, ktorý bol posledným riaditeľom tzv. slovenskej hudobnej školy. Na škole v tom čase učili traja ľudia. Elemér Lakatoš, miestny hudobník cigánskeho pôvodu (huslista), Lívia Šándorfyová (klaviristka) a profesorka Alexandrová (klaviristka – dcéra prof. Alexandra). Pretože sa v škole učiť nedalo, učili doma. Lakatoš učil v budove vtedajšieho gymnázia. Vďaka vtedajšiemu ONV, menovite Alexandrovi Futášovi (inšpektor pracujúci na odbore kultúry) sa škola začala opravovať. Do Vianoc sa mu podarilo získať iba jedno krídlo. Neskôr si nechal priviesť aj svoj vlastný klavír z Trnavy, na ktorom učil.

Začal veľký rozkvet slovenskej hudobnej školy v Kežmarku. Koncom decembra už na škole vyučovalo 9 učiteľov. Otvorili sa všetky možné odbory – okrem huslí sa vyučovala hra na klavír, dychové nástroje, brnkacie, na akordeóne, vyučoval sa dokonca aj sólový spev. Žiakov pribúdalo a preto začal Cíger hľadať ďalších učiteľov, hlavne na husle a klavír. Z dôvodu slabej alebo žiadnej kvalifikovanosti začal na škole taký samovzdelávací krúžok, kde kvalifikovaní pripravovali na vykonanie štátnych skúšok nekvalifikovaných. Tak pribudli ešte pán J. Szántó, pani Vojtíšková a pani Křejčířová. Vo vyučovaní vypomáhali aj miestni ľudia, ktorí ovládali hru na týchto nástrojoch, a ktorí už dlhší čas hrávali v rôznych súboroch. Zvlášť pán Kubovčík, potom bratia Kissôvci z Tatraľanu, výborní klarinetisti. Škola dostávala formu.

Ako sám povedal, na túto školu spomína veľmi rád. Bola podporovaná Krajským národným výborom a veľké pochopenie a podporu nachádzala aj v rámci kežmarského okresu. Dosť rýchlo bola vybavená hudobnými nástrojmi. Ako všade, kde pôsobil, hneď založil symfonický orchester. Hráčmi boli bývalí hudobníci. Kežmarok mal veľmi dobrú nemeckú hudbu a sláčikový orchester, z ktorého urobili symfonický. Zúčastnili sa s ním na súťaži orchestrov v Košiciach a neskôr aj v Prešove, kde získali prvé miesto. Tento orchester mal celkom slušnú úroveň, počet hráčov bol vyše 40, ale jeho trvanie bolo veľmi krátke, pretože bolo veľmi problematické dať tak veľký počet pracujúcich ľudí dokopy. Koncertná činnosť ale pokračovala ďalej. Chodili vystupovať po širokom okolí najmä do Tatier. Pri zabezpečovaní celovečerných koncertov boli celkom sebestační. Mali kvarteto, sólistov, huslistov, klaviristku pani Šándorfyovú a Oňovú, harmonikára a speváčku Borodáčovú. Toto učiteľské komorné združenie uskutočnilo asi 250 koncertných vystúpení.

Svojimi koncertnými vystúpeniami oživovalo hudobno-kultúrne povedomie nielen v Kežmarku, ale i v celom okolí pod Tatrami.

Taktiež spolupracoval s folklórnym tanečno-speváckym súborom Magura. Pričinením dobrých choreografov, hlavne pána Horvátha a neskôr aj Ing. Karola Purtza, sa Magura v krátkom čase dostala na patričnú úroveň. Po ťažkej práci postavili ľudovku v zložení: cimbal, štvoro huslí, violová kontra, violončelo a kontrabas. Programové čísla mali zo začiatku čisto goralskú tématiku, napr. „Goralská bitka“, „Goralská veselica“, „Bitka na Šarpanci“. Dohromady napísal asi 12 tancov. Napokon vytvoril aj miešaný zbor s počtom 42 členov. Tento folklórny súbor bol zostavený z pracovníkov Tatraľanu a len ojedinelí dochádzali zvonku.

Veľmi rád spomínal aj na spoluprácu mnohých učiteľov a škôl v Kežmarku. V tomto období bolo v Kežmarku až päť detských speváckych zborov. Pekné úspechy dosiahol aj mládežnicky zbor pod vedením prof. Jany Chovanovej na vtedajšom učiteľskom ústave. A. Cíger spolupracoval so všetkými spevokolmi, každému občas radil a požičiaval noty, alebo im ich upravoval.

Ako sám spomína, Kežmarok bol v tom čase na veľmi vysokej kultúrnej, zborovej a hudobnej úrovni, ktoré vytvorili veľmi dobré predpoklady pre rozvoj tejto oblasti. Boli tu mladí nadšení interpreti a šíritelia zborového umenia. Sami chceli robiť umenie a on sa im snažil v tom pomáhať. Sám bol mladý, nadšený stúpenec umenia, schopný inšpirovať sa krásou hudby. Všetky tieto umelecké podnety sa v tom čase premietli aj do jeho vtedajšej tvorby. Iba v samotnom Kežmarku vytvoril skladby orchestrálne, klavírne, detskú operu (Keď sa snijú sníčky), dve sláčikové kvartetá, mnohé piesne pre spev a klavír, drobné klavírne a iné skladby, ďalej urobil mnohé úpravy slovenských ľudových piesní pre husle a klavír, pre spev a klavír, pre sláčikové kvarteto, pre detské, ženské aj miešané zbory, hudobno-folklórne programy pre súbor Magura a iné.

V tejto práci, ako sám spomína zažil ľudsky pekné chvíle, úspešnú spoluprácu s celým radom nadšených ľudí a aj úprimnú vďačnosť. To ho veľmi povzbudzovalo k ďalšej práci. K osobnému šťastiu nepotreboval ani byt, ani auto, ani žiadne bohatstvo. Spával v riaditeľni hudobnej školy na pohovke, žil voľným umeleckým a bohémskym životom, za čo bol neraz terčom rôznych poznámok. Jeho jedinou túžbou a životným cieľom bolo, aby bol užitočný ľuďom a svojmu národu, o čo sa celý život snažil a svojou prácou aj dokazoval.

V Kežmarku od začiatku jeho príchodu vyučoval hru na husliach, hru na klavíri, teoretické predmety, a ak bolo treba aj hru na viole a violončele. U mladých ľudí bol záujem o hudbu veľký, žiakov bolo dosť a mnohí z nich sa prejavili ako veľmi usilovní a talentovaní. Bolo medzi nimi mnoho takých, ktorí mali snahu rozšíriť si hudobné vzdelanie, či už na konzervatoriálne alebo vysokoškolské, ale boli aj takí, ktorí sa úspešne presadili v hudobnom živote na Slovensku.

Medzi žiakov, ktorí pod vedením A. Cígera dosiahli vynikajúce výsledky patria: Doc. PhDr. František Matúš CSc., vysokoškolský pedagóg v súčasnosti pracujúci na Prešovskej univerzite Pedagogickej fakulty v Prešove, ktorý patrí k zakladajúcim členom Katedry Hudobnej výchovy. Jeho osobným príspevkom k Roku slovenskej hudby je takmer 300 stránková monografia o Antonovi Cígerovi pod názvom „S hudbou v srdci Tatier“. Obsahuje jeho spomienky na pekné, ale aj ťažké prežité obdobia, z ktorej som si dovolila čerpať informácie. Je to veľmi zaujímavá kniha, ktorá poukazuje na veľkosť tohto človeka, ktorého mesto a hlavne hudobná škola v Kežmarku dostala.

Medzi ďalších žiakov zaraďujeme Františka Slavkovského, ktorý pôsobil v Košiciach, na Pedagogickej fakulte v Prešove, v Košickom rozhlase a v rôznych folklórnych súboroch. Ladislav Chudík, ktorý sa úspešne uplatnil ako orchestrálny hráč v Štátnej filharmónii Košice. Zo žiakov, ktorí sa stali učiteľmi hudobnej výchovy na ZŠ alebo učiteľmi hry na nástroji na LŠU si sám Cíger spomenul na Joža Dolného, Zdenku Berkovičovú, Martina Šafára. Je to len zopár mien, ku ktorým sa vo svojich spomienkach vrátil.

Celkovo hudobno-kultúrna činnosť Antona Cígera v Kežmarku budila veľký záujem celého okolia a to nielen pod Tatrami. Na základe spolupráce s odborom školstva na ONV sa zrodil cyklus prednášok na okresných metodických dňoch učiteľov HV. Ohlas na tieto prednášky sa dostal až do Bratislavy.

Roku 1953 zriadila bratislavská Pedagogická fakulta Slovenskej univerzity konzultačné stredisko v Košiciach aj pre externých študentov odboru HV. Vedenie tohto strediska pozvalo A. Cígera ako prednášateľa, aby tieto konzultácie viedol. Neskôr tieto prednášky pokračovali v Prešove. Opäť počas jeho práce na VŠ vytvoril spevácky zbor. Môžeme vlastne povedať, že zásluhou A. Cígera sa kládli základy vysokoškolského hudobnopedagogického školstva na východnom Slovensku. Po ukončení jeho pôsobenia na Vyššej pedagogickej škole prijal miesto profesionálneho zbormajstra Poddukelského ukrajinského ľudového súboru v Prešove. Taktiež za jeho pôsobenia v Prešove vytvorili Prešovský symfonický orchester, ktorý ale nemal dlhú existenciu.

Po odchode z PULS-u sa stal na krátku dobu zástupcom riaditeľa na LŠU v Prešove. Medzi posledné jeho pôsobiská patrí opäť kraj pod Tatrami, kde opäť ako riaditeľ pôsobil v Tatranskej Lomnici. Bol tvorcom myšlienky Festivalu podtatranských speváčikov, ktorý prvý ročník sám financoval. A popri svojej práci prebral aj funkciu zbormajstra v Okresnom učiteľskom speváckou zbore Tatran v Poprade.

Takže aspoň v krátkosti sme si pospomínali na tie krásne dávne časy. Možno i vďaka takým ľuďom, akým bol bezpochyby Anton Cíger, zapálený a vždy ochotný pomôcť každému, máme dnes školu, v ktorej sa môžu naše deti bez problémov učiť a zdokonaľovať v hre na hudobných nástrojoch a zároveň poznávať, cítiť a mať rád hudbu ako takú, a nielen ju hrať, ale ju aj vytvárať, hľadať okolo seba, cítiť a chápať.